Zamiluj sa, hovorili… Bude to sranda, hovorili…

Vzťahy… a myslím tie intímne, partnerské… úprimne obdivujem každého, kto sa v nich pohybuje prirodzene, s ľahkosťou.

Čím to je, že niekto si nájde partnera, všetko ide hladko, žijú spolu šťastne až do smrti, kým my ostatní sa učíme na vlastných bolestivých skúsenostiach a postupne zisťujeme ako na to?

Je to dané výchovou, rodinnými modelmi a vzorcami? Pokiaľ majú dvaja ľudia šťastné a spokojné manželstvo, je to záruka, že ich deti budú automaticky vedieť ako také vzťahy vytvárať a udržiavať? A pokiaľ v rodine taký vzor chýba, sme odsúdení na vlastné pokusy o dokonalosť?

A kde nájsť vzor? Kde nájsť odpoveď alebo návod? Existuje vôbec nejaký? Podľa čoho postupovať? Pokus-omyl? Au… 😀

Možno sme sa rozhodli tento život rásť skrze vzťahy… Skrze skúsenosti, ktoré tým získame… Vylepšiť sami seba, vyliečiť staré bolesti, uzdraviť seba a tým aj druhých… Pretože si sami podvedome vyberáme partnerov, s ktorými sa trápime, ktorí nám nastavujú zrkadlo našich vlastných predstáv, presvedčení a všetkého toho, čo máme šancu zmeniť…

Priznajme si úprimne, že sme do toho vzťahu šli dobrovoľne a dobrovoľne v ňom tiež ostávame. Je na nás, koho si zvolíme… Ale z nejakého dôvodu sme práve s týmto človekom a on je z nejakého dôvodu práve s namiNevidieť chybu len v tom druhom je úplný začiatok akejkoľvek seba-zmeny. Sme plne zodpovední za to, čo sa nám deje. Za to, čo dostávame, aj za to, čo nedostávame, ale myslíme, že by sme mali…

Často, keď sa ohliadnem spätne v čase na všetky vzťahy, ktorými som prešla, uvedomujem si, aký kus cesty mám vďaka nim za sebou. Čo všetko som sa o sebe dozvedela, kam som sa posunula, všetku tu múdrosť, ktorú som nadobudla. A aj tak mám s každým novým vzťahom občas pocit, že stojím na začiatku… 😀 Každý človek je iný, každý mi osvetlí tú časť, ktorú som predtým nevidela, alebo nechcela vidieť.

Pretože to, čo plynie, kde to medzi nami nedrhne, už mám za sebou, už je to vyliečené… Moju pozornosť upúta opäť viac to boľavé… Dostávam šancu sa liečiť, posunúť sa o krok ďalej k celistvosti…

Tým nechcem nikoho nabádať, aby ostával alebo zámerne vyhľadával bolestivé a náročné vzťahy!!! Nechcime druhých zachraňovať!!! To rozhodne nie!!!

Nebuďme sado-masochisti! Nerobme zo seba obete! Veľa z nás si priamo rochní blahom v bolesti! V tom sme my ľudia neprekonateľní 😀 . Ale verte, alebo nie, zaslúžime si byť šťastní 😉 .

Naopak, keď už v nejakom vzťahu sme, buďme v ňom vedomí. Snažme sa zlepšiť, čo sa dá, čo je v našich možnostiach. Ale pokiaľ sa navzájom viac trápime, ako sme šťastní, je na mieste zamyslieť sa, či z lásky a úcty k sebe a jeden k druhému, nie je najlepšie odísť. Nie je na tom nič zlé! Urobme, čo je v našich silách, ale nie viac!

Na druhú stranu, neutekajme pri prvom konflikte inam, za vidinou lepšieho života. Žiaden vzťah nie je bez problémov, prišli by sme o tú možnosť spoločného rastu. Nebuďme naivní, že s niekym iným nám už bude iba dobre, nebudú žiadne problémy, žiadne bolesti. Ide skôr o to, ako sa k takým situáciám obaja postavíme. Či máme zámer hľadať spoločné riešenie, podporiť jeden druhého…

Rozhodnutie vytrvať, alebo odísť je veľmi individuálne… Často veľmi zložité…

„Mám ťa rada, ale seba mám radšej!“

Bola moja odpoveď, keď už som v nejakom vzťahu nevládala ďalej. Bola to úľava priznať si, že sa nemusím viac trápiť, niekoho zachraňovať… Že som urobila, čo bolo v mojich silách, ale stačilo!

Rovnakú odpoveď zrejme našli aj muži, ktorí sa rozhodli odísť z môjho života. A som im za to vďačná a verím, že našli vhodnejšie partnerky ako som pre nich bola ja.

Rozhodujme sa srdcom, snažme sa o láskyplné vzťahy k sebe aj k druhým a dovoľme si ísť ďalej, keď to cítime ako najvhodnejšie riešenie, ale nezdrhajme zbabelo pri prvej príležitosti. Vstupujme do vzťahov vedome a úprimne. Každý jeden z nich totiž náš život neskutočne obohatí.

 

 

"Všetko, čím si prechádzaš, ťa pripravuje na to, čo si žiadal." Môj príbeh si môžete prečítať tu>>
Komentáře

Přidat komentář

Vaše emailová adresa nebude zveřejněna. Vyžadované informace jsou označeny *