Moja cesta...

"Všetko, čím si prechádzaš,

ťa pripravuje na to,

o čo si žiadal!"

Neviem, kto povedal ten výrok, ale presne vystihuje filter, cez ktorý spätne hodnotím svoj život. 

Milujem cestovanie, milujem život, milujem slobodu, vietor vo vlasoch...

Našla som odvahu odísť z rodného kraja, postaviť sa na vlastné nohy, živiť sa prácou, ktorá ma baví, cestovať do neznámych krajín, poznávať samú seba, zistiť kto vlastne som, prehodnotiť programy a nastavenia, ktoré som zdedila po rodičoch a predkoch.

Našla som odvahu prekročiť svoj vlastný tieň. 

 

Ale vždy to tak nebolo...

Dnes už viem, že to, čo ma vždy držalo späť v tom žiť život naplno, naplno vyjadriť svoj potenciál, bol môj strach. Dnes viem, že to, aká som, je súčet všetkých bolestných dní, ktoré mi život priniesol.  Že bez tých zložitých momentov a ťazkých chvíľ by som nebola tam, kde som.  Dnes viem, že najväčšia sloboda je byť sama sebou, bez strachu z hodnotenia, bez strachu z posudzovania a kritiky. Viem, že sloboda je živiť sa tým, čo ma baví a naplňuje. Dnes viem, že sloboda je cestovať, spoznávať nové kultúry, krajiny, ľudí a zvyky. A sloboda je nestratiť samú seba v partnerskom vzťahu. 

Verím, že každý z nás prichádza na tento svet vyliečiť si svoje zranenia, bolesti a krivdy, ktoré v jeho dušičke ostali. Prichádzame pochopiť a prekuknúť túto obrovskú hru, toto veľkolepé predstavenie a konečne nájsť mier, slobodu a lásku k sebe. Verím, že si vyberáme rodičov, súrodencov, rodinu a skrátka všetky životné podmienky k tomu, aby sme čo najlepšie túto úlohu zvládli. 

 

Svoj príbeh som začala písať 12.2.1989 v Zlatých Moravciach, malom mestečku na juhu Slovenka. 

Ako rodičov som si vybrala mladý, zamilovaný pár. Boli ideálni... Vzali sa krátko po tom, čo sa spoznali a plánovali  ostať spolu do konca života. Netušili ešte, že pre jedného z nich sa to naplní doslova a nebude to dlho trvať. 

Detstvo som mala krásne. Žili sme jednoducho, skromne, ale šťastne... Behala som u nás na ulici s deťmi z okolia, u starých mám na dvore so sesternicami... Proste sloboda, voľnosť, nič mi nechýbalo... 

Za pár rokov ale prišiel ZLOM! Mamičke diagnostikovali rakovinu a atmosféra v rodine sa zmenila. Mamičkin stav kolísal, podstúpila chemoterapiu, až svoj boj v roku 1997 vzdala. Mala 33 rokov. 

Ja si na toto obdobie veľmi do detailov nepamätám, mala som 8 rokov, moja sestra 6. Ale pamätám si, že som to brala ako obrovskú krivdu od Života. Ako facka, ktorú nečakáte, ale náhle vás preberie a vy viete, že niečo sa zmenilo. Že VŠETKO sa zmenilo! Že život už nikdy nebude ako predtým. Ocina to zlomilo a aby to zvládol, uzavrel sa pred svojimi pocitmi, potlačil bolesť, prehĺtol slzy...

Staral sa o nás ako najlepšie vedel. V domácnosti zastal aj ženskú ruku - varil, pral, dokonca nám zašil nohavice, keď bolo treba. 

Pre mňa to bol koniec detstva ako som ho poznala. Neviem, ako sa to stalo, ale nejak podvedome sa vo mne odohrala obrovská zmena. Prinútila som sa dospieť. Prestala som byť sama sebou - tým bezstarostným dieťaťom a prevzala som na seba čiastočne rolu mamy. Bolo to náročné, mala som 8 rokov, ale cítila som, že ja musím byť tá silná. Sestra bola tá jemnejšia, citlivejšia, všetci ju ľutovali, ale ja som sa rozhodla, že to zvládnem. Nepremýšľala som nad tým, šlo to nejak samo. 

Čas plynul a ocino začal hľadať pre seba novú partnerku a pre nás novú mamu. Nejaké tety sme spoznali a jedna u nás ostala. Ocino sa druhýkrát oženil a za pár rokov sa narodil brat. 

Všetci sme verili, že budeme opäť jedna veľká šťastná rodina. OMYL! 

Teda... Na začiatku to určite tak bolo, ale veci sa postupne menili...

Ocinova druhá žena, naša nevlasná mamina robila určite to najlepšie, čo vedela. Boli sme so sestrou obidve v puberte a ja verím, že starať sa o dve dospievajúce dievčatá, ktoré navyše nie sú vlastné deti, musí byť náročné. No, neboli to ľahké časy pre nikoho z nás. Akurát si svoju moc nad nami dokazovala pre nás bolestivým spôsobom. Nútila nás so sestrou do jedla a ja som mala STRACH odporovať. Dopracovala som sa na veľkosť oblečenia 44! Čo v 15 rokoch znamenalo totálnu stratu môjho dievčenského sebavedomia. 

Túžila som sa páčiť, túžila som byť pre chlapcov pekná a žiadaná. 

Z rôznych príčin to u nás doma nefungovalo a od šťastnej rodiny sme mali ďalej ako ďaleko. Naša druhá mama  zrejme pre vlastnú záchranu zvolila odchod, vzala aj brata a po krátkom odlúčení, sa naši rozviedli. 

Zase sme ostali sami... No tento krát sme si všetci skôr vydýchli. 

Postupne som sa nejak dostávala späť do svojej prirodzenej formy, kilá postupne mizli. Ale psychicky som sama so sebou stále zápasila. Snažila som sa schudnúť, byť “dokonalá”. Začala som športovať, kontrolovať čo zjem - respektíve, začala som sa jedla báť, mala som STRACH, aby som nepribrala. 

Stáli nado mnou všetci anjeli strážni, keď som sa raz v stave totálneho zúfalstva, nenávisti a odporu k vlastnému telu, pokúsila vyvolať si vracanie!… A VĎAKA BOHU sa mi to NEPODARILO!!!

Inak neviem, kde by som bola dnes…

Už na gymply som vedela, že v rodnom meste neostanem a šla som na vysokú do Piešťan. Ako sa blížil koniec školy, vedela som, že ani na Slovensku neostanem a hneď po štátniciach som si našla prácu a presťahovala som sa do Prahy, kde žijem dodnes.

Do sveta som sa vybrala bez vybudovanej sebaúcty, bez pocitu domova, bez zapustených koreňov, bez vzoru správnych rodinných a partnerských vzťahov, vyzbrojená myšlienkami a názormi, ktoré som počúvala od malička. Jediné, čo som vedela bolo, že nejak to zvládnem a keby bolo úplne najhoršie, vrátim sa do detskej izby...

Zatiaľ sa tak nestalo a ja som postupne z práce fyzioterapeuta na LDNke prešla na OSVČ a začala som sa pracovne stavať na svoje vlastné nohy. 

Vzťahy...

Názory, myšlienky, vzťah k rodičom samozrejme ovplyvnili aj partnerov, chlapcov a mužov, ktorých som si pritiahla do života. Každý z nich iba odrážal to, čo som mala v sebe nespracované, nastavovali mi dokonalé bolestné zrkadlo. Strácala som samú seba v snahe byť taká, akú som myslela, že ma partner chce mať. Samozrejme, vtedy som to videla inak. 

Vyvrcholilo to mojim posledným vážnym vzťahom, kedy som začala hlbšie hodnotiť svoj vtedajší život. Spoznali sme sa v Piešťanoch keď som končila vysokú, chystala sa do Prahy a bola to láska na prvý pohľad. No vedela som, že musím odísť, že ani kôli chlapovi na Slovensku neostanem. Prišiel teda za mnou a začali sme spolu žiť, kúpili sme si psa, prenajali byt...

Zo začiatku sme boli šťastní, ale ako časom opadol opar prvotnej zamilovanosti, začala som realitu vidieť inak. Život sa zmenil na rovnaký, únavný, nenaplňujúci stereotyp. Žili sme od výplaty k výplate, vo vlhkom prenajatom byte, cestovanie predstatovalo akurát vzrušujúcu cestu MHD do práce a domov. O dovolenke pri mori som tajne iba snívala. 

V intímnom živote som bola rovnako nespokojná. Ale STRACH mi bránil to zmeniť... riešiť, komunikovať... Snažila som sa zmieriť s faktom, že som jedna z tých, ktoré nie sú schopné dosiahnuť orgazmus. Cítila som sa ako žena menejcenná, frustrovaná, ponížená, nespokojná. 

Práca, venčenie, nákup, varenie, domácnosť, spánok,..... a stále dokola.... spravila som zo seba svojho vlastného otroka. Sama seba som uväznila!

Nežila som. Prežívala som! Pozerala som sa, ako mi život uteká pomedzi prsty. So závisťou som sa dívala na druhých, ktorí si užívali, cestovali, nebáli sa žiť svoj život naplno!

Narastalo vo mne rozhodnutie niečo urobiť... Zmeniť. A trvalo mi ROK, než sa veci vystupňovali a ja som konečne nabrala odvahu povedať DOSŤ!

Veci zrazu nabrali rýchly spád. Rýchlejší, než som si myslela.

Po rozchode som sa odsťahovala, dala som výpoveď v nemocnici, urobila som si masérsky kurz a objavila svet TANTRY. Tá mi otvorila vesmír, o ktorom som pred tým ani nesnívala. Začala som objavovať potenciál a SLOBODU svojho vlastného tela. Začala som nachádzať odpovede na otázky, ktoré ma trápili, prichádzali riešenia, začala som získavať sebadôveru, objavovať slobodu BYŤ SAMA SEBOU! 

A na začiatku roku 2017 som si splnila jeden obrovský SEN a odletela som do Indie! Dokonca dvakrát! 😀 Zistila som, že cestovanie je ďaleko úžasnejšie, než som si kedykoľvek pred tým predstavovala. Zamilovala som si ten pocit, keď sa lietadlo odliepa od zeme, to vzrušenie zo začínajúceho sa dobrodružstva! 

 

Keď sa dnes ohliadnem späť, tak som VĎAČNÁ za to všetko, čo ma cestou stretlo, čo ma cestou bolelo. Pomohlo mi to zistiť, kto vlastne som. A všetky momenty zo mňa urobili MŇA, takú, aká som. A ja sa učím samú seba prijímať bez výhrad, bez podmienok, bez výčitiek...

Zistila som, aké bolestné je stratiť samú seba. A toto je moja cesta návratu! 

Rozhodla som sa svoju cestu zdieľať s ostatnými, ktorí hľadajú motiváciu, nádej, vieru... Pretože ja verím, že svoj život môžeme zmeniť. Môžeme prekročiť svoj tieň, svoj strach a žiť svoj život tak, ako chceme. Naplno! 

Verím,

Že všetko čím si prechádzame nás pripravuje na to, o čo sme žiadali! 

Že slobodní nie sme, keď vlastníme všetko, ale keď nič nevlastní nás! 

Keď sa oslobodíme od strachu, nájdeme odvahu žiť svoj život tak, ako chceme.